Duben 2012

My brother autistic 15.

30. dubna 2012 v 19:31 | Sisa |  My brother autistic
Taak...viem, že mi to zase trvalo ale mala som toho teraz trošku viac :) Trochu ste ma prekvapili s tou anketou mala som pripravený taký krásny smutný koniec a teraz ste ma teda pekne vypískali xD...nevadí no...ja zase niečo vymyslím :) Ale mám pre vás aj prekvapko. Trochu som sa pobila s Vegasom a mám pre vás trailer (berte prosím do úvahy, že je to moje prvé video! xD) Okrem iného mám aj nápad na novú FF vlastne dve ale uvidím ako sa k tomu dokopem :) No to bude zatial odomňa všetko :) Samozrejme ešte vám ďakujem kočky za komentíky... moc potešia:) No nič...užite si ďalší diel :) Sisa

"Poď ku mne... prosím," zašepkal a čakal. Hnedé oči ho pozorne sledovali. Ten odlesk v nich.. .akoby to už neboli oči autistu. Odprisahal by, že ho vnímal, že všetko to zlé, čo sa v posledných týždňoch stalo, akoby, to bolo dobré pre Billa. Akoby začínal pomaly vnímať realitu a skutočný svet ale... bol toto skutočný svet? Toto, čo sa dialo okolo nich. Bolo to príliš fantastické. Nereálne. Z premýšľania ho vytrhol jemný dotyk. Prekvapene sa zadíval na Billa, ktorý sa k nemu opäť pevne pritisol.
"Už je dobre. Bude dobre, anjelik môj. Ja sa o teba postarám. Budem sa o teba biť zubami nechtami a nedovolím, aby ti niekto ublížil. Si moje všetko, a tak to navždy ostane." Zašepkal mu do vláskov a stisol jeho krehké telíčko pevne v náručí.
...Búrka ustala.


Zobudil sa skoro ráno. Slnko bolo ešte ukryté za okolitými pohoriami. Krajinu okolo hotela obklopovala oranžovo žltá farba. Hlasno zazíval a pretrel si oči. Starostlivo preletel pohľadom klbko spiace po jeho boku a usmial sa. Poriadne ho zababušil do teplých perín a pohladkal po vlasoch. Znova sa usmial a vstal. Izba zaliata ranným slnkom na neho pôsobila veľmi príjemne. Vyvolávala v ňom pocit domova. Obliekol si mikinu a vyšiel na malý balkónik. Napriek tomu že obloha bola krásne čistá, stopy včerajšej búrky boli vo vzduchu cítiť stále. Bol chladný a ostrý. Zabalil sa viac do mikiny a podvedome zatúžil po šálke horúcej kávy. Oklepal sa. Jeho myšlienky samé zablúdili k Markusovi. Čo sa mu asi stalo? Mal by za ním zájsť ale kto sa zatiaľ postará o jeho brata? Navyše si musí nájsť prácu. Úspory ich rodičov už dochádzajú a teraz keď nemajú kde bývať...tie peniaze čo dostaval za to, že sa o Billiho stará im vždy stačili sotva na jedlo. Zavrtel hlavou vošiel dnu. Zadíval sa s úsmevom do hnedých očiek.
Chlapec sa na posteli nespokojne vrtel a bez prestania sa mu díval do očí. Tomov úsmev sa rozšíril ešte viac.
"Si hladný zlatíčko?" pohladkal ho jemne po vláskoch. Chlapec zamrzol na mieste a hravo si skusol peru. Milo na brata zamrkal.

My brother autistic 14.

20. dubna 2012 v 17:12 | Sisa |  My brother autistic
"Kde je Bill?!"
"Je u nás na stanici ale nemá sa o neho kto postarať."
"Musím hovoriť s lekárom!" vykríkol a pritisol si dlaň na zranené miesto. Jeden z policajtov prikývol a odišiel z izby. Vrátil sa o pár minút spolu s lekárom.
"Chcem aby ste mi vypísali reverz! Musím za Billom!" kríkol na lekára. Ten prekvapivo prikývol a pomohol mu na nohy.
"Poďte prosím so mnou."
Tom okamžite prikývol a s pomocou steny kráčal za ním. Stále sa síce necítil dva krát isto ale musel za Billom.
"Podpíšte to prosím." ohlásil ho lekár a postrčil k nemu papier a pero. Tom ho bez premýšľania podpísal a otočil sa na policajtov.
"Poďme."

My brother autistic 13.

14. dubna 2012 v 16:31 | Sisa |  My brother autistic

Sorry, že mi to tak trvá ale jaksi dochádzajú nápady, no už pár dní mám Word v mobile tááákže dúfam, že odteraz budem písať stále častejšie a častejšie. Už mám aj nejakú tu predstavu ako by to mohlo ísť dalej takže je dobre J díky za komenty a užite si ďalší diel J Sisa


"Oh...pacient sa nám konečne prebral. Mal ste ma zavolať.".oznámil káravo Markusovi a opäť sa na Toma usmial.
"Vy ste nám ale narobil starosti. Báli sme sa že sa už nepreberiete."
"Kedy ma pustíte domov?" spýtal sa Tom okamžite. Musel ísť za Billom.
"Najskôr za týždeň. Musíme vás ešte dôkladne vyšetriť aby sme si boli istý že ste v poriadku."


***
"Bill." Markus neisto vošiel do chlapcovej izby.
"Tom sa dnes prebral z kómy. Je v poriadku...za pár dní ho pustia a budete zasa spolu."
Chlapec na sekundu odtrhol pohľad od okna a zadíval sa do Markusových očí. Sústredene ho sledoval a neodtŕhal od neho pohľad.
Markus sa mu snažil opätovávať pohľad. Vzdal to však takmer okamžite a rýchlo odišiel. Zaprel sa v kuchyni o stôl a stisol viečka. Príšerne ho bolela hlava. Vzal z mrazničky pizzu a hodil ju do trúby. Musel zaniesť Billovi predsa aspoň niečo n jedenie už tak veľmi schudol. Počkal kým sa ozval zvonček a vytiahol ju. Rozkrájal aby skôr vychladla a položil na tanier. Pár krát neisto prešliapol. Nakoniec sa ale odhodlal a opäť vstúpil do izby. Zadíval sa na nešťastné klbko na posteli. Prekvapene pozrel do čiernovláskových uplakaných očí.
"Bill." zašepkal a odložil tácku. "Čo sa deje? Prečo plačeš?" zašepkal a opatrne si k chlapcovi prisadol.
"Nooo....pšsššt. Za pár dní sa stretneš s Tomom." pokúšal sa ho ukľudniť a jemne mu zotieral slzičky. Chlapec chvíľu sedel so sklonenou hlavou a sledoval svoje zajačikove papučky.
Markus si úľavne oddýchol. Zdalo sa že všetko začína byť v poriadku. Aké bolo jeho prekvapenie keď naňho chlapec uprel pohľad. Vykríknuť už nestihol.